Príbeh Divadla bez domova

• Aký bol najprekvapujúcejší moment alebo skúsenosť pri uvádzaní vášho projektu do praxe?

Keď sme v roku 2004 naskúšali prvú divadenú hru Krvavý kľúč, mysleli sme si, že po niekoľkých reprízach naši herci a herečky nebudú mať silu a motiváciu pokračovať v divadle ďalej. Skúsenosti iných divadelných skupín, kde umelecky tvorili ľudia bez domova nám ukazovali, že podobné projekty nemali príliš dlhú životnosť a herecké tímy sa kvôli rôznym príčinám rozpadávali. Pamätám si na skúšku, kde sa nás herec Augustín Horváth z čista opýtal: “A čo, budeme skúšať ďalej?” Prekvapilo nás to a zároveň nám to dalo chuť pracovať ďalej a založiť Divadlo bez domova aj na formálnej úrovni.

• Podarilo sa vám nadviazať neočakávané spolupráce, alebo získať nečakanú podporu, odkedy ste získali cenu SozialMarie? Ak áno, aké?

Mali sme strategicko-plánovací workshop s Dušanom Ondrušekom (patrónom SozialMarie 2020), ktorý bol nesmierne prínosný a dôležitý. Zatvorenie divadiel počas korona pandémie nás veľmi zneistilo, pretože sme sa nedokázali vysporiadať s myšlienkou, že naše divadelné aktivity budú musieť byť v online priestore. Dušan nás fantastickým spôsobom “previedol do budúcnosti” a vďaka jeho podpore a skúsenostiam máme konkrétny plán, ako to celé uskutočniť.

• Aká bola najväčšia výzva, ktorej ste počas existencie projektu čelili?

Tých výziev bolo samozrejme viac, ale asi najväčšia bola získanie vlastného divadelného priestoru v Pisztoryho paláci do prenájmu a jeho udržanie aj napriek negatívnemu prístupu bývalého starostu a miestneho zastupiteľstva v Starom meste. Mali sme informácie, že o tento priestor mali záujem rôzne “podnikateľské záujmové skupiny”, ktoré vyvíjali tlak na starostu, úradníkov a niektorých poslancov. Našťastie sme to celé ustáli vďaka podpore občanov, iných mimovládnych organizácií a záväzku miestnej časti voči Nórskym fondom pri rekonštrukcii paláca.    

• Spravili ste nejakú chybu, ktorá vám umožnila veľa sa naučiť v rámci procesu rozvoja projektu?

Samozrejme. Na začiatku sme vytvárali know-how umeleckej práce s ľuďmi bez domova doslova za pochodu. Nenašli sme odbornú literatúru o tom, ako robiť divadlo s ľuďmi bez domova. Vytvárali sme pravidlá, metodiky, prístupy práce a učili sme sa z vlastných chýb. Nikdy sme však neurobili nejakú fatálnu chybu, ktorá by nás úplne položila. Sme opatrní a často familiárne hovorievame, že si nechceme objednať väčšiu pizzu, než vieme zjesť.

• Na ktorý z úspechov projektu ste najviac hrdí?

Na všetky, ale asi najviac sme hrdí na to, že hráme už 14. rok a máme svoje publikum, ľudí ktorí nás pravidelne navštevujú, že máme vždy plno a našich hercov/herečky spoznávajú a zdravia ľudia na ulici, že všetci herci majú ubytovanie, cítia sa byť hercami Divadla bez domova a sú na to právom pyšní.

• Aká bola vaša motivácia pre rozbehnutie projektu a čo vás inšpiruje pokračovať v projekte napriek neľahkým podmienkam? 

Motiváciu som spomenula už na začiatku. Našou najväčšou inšpiráciou je komunitný umelecký život, ktorý vznikol v divadle. Vytvorili sme si medzi sebou ľudský vzťah založený na dôvere a bezpečí. Je nám spolu dobre, veľmi dobre sa nám umelecky tvorí, a to je najväčšia inšpirácia.

(Odpovede v rozhovore boli autorizované Uršuľou Kovalyk.)